Alain Badiou predvádza belle époque (čas tesne pred 1914) ako dobu nespratného techno-optimizmu, v ktorej vynález striedal vynález, cirkvi sa topili pod paľbou modernizácie, Einstein a Schönberg formulovali svoje prevratné teórie, telefón bol zapletený s kubizmom a vo víre tejto vedecko-optimistickej párty sa vymyslel monumentálny projekt, ku ktorému sa upínali myšlienky všetkých.
Nový človek bude porodený vedou. Rasovo? Triedne? Geneticky? Sociálnym inžinierstvom? Veľkí plánovači si brúsili kružítka.
Prednášky francúzskeho profesora Badiou vyšli v knihe Storočie a spomenul som si na ne, keď ma k smiechu priviedol prvý prvučičký sci-film. Tým je Cesta na mesiac od francúzskeho divadelníka George Méliésa. Má len 14 minút. Situovaný je medzi laboratóriom kúzelníkov a mesačným povrchom. To čo sa v ňom odohráva je jedna veľká groteska o technickej prevahe.
Režisér Méliés stojí v kontraste voči vynálezcom kinematografu - bratom Lumiére. Méliés reprezentuje film ako spôsob suspendovania reality. Film ako prenesenie divadla na plátno. Lumierés film predvádzali ako umocnenie reality. Film ako druh dokumentárnej fotografie. Prvá križovatka filmu je križovatka medzi ilúzívnym a faktografickým živlom.
Ale naspäť k otázke historického vedomia. Uznávam, že je hodnotné rozparcelovať životopis kultúry do jednotlivých periód a získať tak celistvý obraz, ktorý prekováva nabifľované reálie z hodín dejepisu.
Díky profesor Badiou. Ale jednotlivé svedectvá - dnes je ním Cesta na Mesiac - majú rušivý efekt. Aj keď je belle epoque najmä chorobným záchvatom viery vo fyziku a eugeniku, predsa len nie je prvý sci-fi film z roku 1902 žiadnym chválospevom vedy. Je tým, čím má poriadneme sci-fi byť. Skepsou. Aj keď v tomto prípade ide o skepsu, ktorá sa smeje.
Hm, dá sa súhlasiť s tým, že 20. storočie je éra Veľkých projektov? Alebo je jeho esencia inde?
Cesta na Mesiac (Le voyage dans la lune)
uviedol George Méliés, 1902
Réžia: George Méliés
Scenár: George Méliés, Gaston Méliés
Hrajú: George Méliés, Victor André, atď.
