Cudzinec. Židovský básnik Paul Celan (1920-1970) si túto skúsenosť musel vypil do dna. Dôvod? Až príliš veril materskému jazyku.
Podľa neho je poézia možná len v rodnej reči. Nemčine. Jazyk, do ktorého sa najprv narodil a zároveň jazyk, za v ktorom bola nacistami popravená jeho rodina.
A tak Celan sa z vydal z rodného Rumunska do Viedne, odtiaľ do Paríža, aby si zobral život v toku Seiny.
Cudzinec voľbou. Veril, že si jeho neprispôsobivosť nie je voľba, ale údel. Narodil sa s nemčinou, a ako poet sa jej nemôže vyhnúť. Narodil sa ako Žid, a ako človek musí vyčnievať.
Bol cudzorodý element v tele danej spoločnosti. K vysvetleniu použil nacistické sloveso verjuden. Hovoril o tom v spojení s prevzatím ceny Georga Büchnera, 1960.
Verjuden - stať sa židákom, to čo bolo nacistom najväčšou zradou. Chovať sa ako Žid, byť najextrémnejší cudzinec. To bolo pre Celana hm, výzvou. Je to ťažké, náročné, záludné. Mnohým, ktorí sa ako židia narodia, sa to podľa neho nikdy nepodarí.
Jeho trvanie na pozitívnom význame verjuden ho vohnala najprv do zúfalstva a potom do Seiny. Siahol na život ako štvanec po rokoch mediálneho a školometského podozrievania z odpisovania. Režisérka kampane Claire Goll utrúsila, že jeho skon je jasný dôkaz komplexu viny. Jej verdikt: Judáš, Celan, jedna pakáž.
Den Tod,
den du mir schuldig bist, ich
trag ihn
aus
Smrť,
mi dlžiš, sám
si ju
vyplatím.
(obraz Zelený huslista, Marc Chagall)
