Protagonista využíva prastarú cirkvevnú alternatívu. Tou je ponuka cesty medzi elity bezohľadu na zázemie (ale nie - nanešťastie, zatiaľ - bez ohľadu na pohlavie). Michael Kovak sa rozhodne pre cirkev, pretože ho finančne kryje. Medzi jeho hobby patria baby, pivo, posilka, playstation.
Mladý agnostik sa však zrazí s večným problémom zla. Tak by sa snáď dal zhrnúť základný konflikt hororu Ritus. Režísér Mikael Håfström (*1960, Švédsko) skutočne prepadol len v jednom bode, nechal sa zvábiť aurou skutočného príbehu. Dobre, rozumieš marketingovým dôvodom. Pravda sa lepšie predá. Dobre, je to starý hororovo-fantastický žánrový trik. Publikum musí aspoň veriť hrôze alebo aspoň prestať neveriť. Ale, ale, ale: čo si myslieť o tom, že potom ako úvodné aj záverečné titulky vytrúbia "true story" sa na úplnom konci dva krát objaví malými písmenkami hláška o úplnej fikcii?
Ad story:
4 roky na seminári uplynuly a Michael nezačul hlas kňažského povolania.
Píše preto rezignujúci list:
"Vďaka za univerzitný titul, celibát si môžete nechať."
Cirkevná odpoveď je rovnako pragmatická:
"Zo štipendia sa tým pádom stáva školné, Michael. Viď klauzula XY na Tvojej zmluve so seminárom. Summa sumárum ide o 100 000$. Bež si to rozmyslieť medzi exorcistov do Ríma."
Michael ide v ústrety zlu, horor začína, a potom čo sa zjaví Anthony Hopkins alias Pater Lucas sa zo snímku stane dobre vyvážená dávka drásavého napätia a decentnej komiky.
To predovšetkým znamená absenciu ošúchaných klišé o Rímskej cirkvi. Žiadne zneužité deti, žiadna potlačená homosexualita, žiadne intrigy za zatvorenými dverami, len kopa humoru.
Fazit: Podarený kúsok, pri ktorom treba vedieť zavrieť obe oči. Nie však pri hororových scénach vyvolávania diabla, ale pri úvodnom a záverečnom vyhlásení, že totooooo sa naooozaj stalooooo.
Záživný koktejl humoru a hororu a katolíckej subkultúry.