Vďaka Sergejovi Ejzenštajnovi je možné poučiť sa o chladnokrvnom (ale smrteľne vážnom) postoji k histórii v jeho nemom filme Desať dní, ktoré otriasli svetom.
Rok vzniku: 1927. Dôvod: 10. výročie Ruskej revolúcie. Ejzenštajn je bezpochyby najznámejší režisér a teoretik sovietskeho kina a jeden z prvých filosofov-tvorcov filmu vôbec. Témou tohto snímku je najväčšia spoločenská zmena v dejinách. Príbeh je založený na rovnomennej knihe amerického (sic!) komunistického reportéra Johna Reeda. Dej tejto filmovej montáže je ale väčší a začína už vo februári 1917. Vtedy sa po troch storočiach skončila cárska vláda Romanovcov a nasledovalo krátke obdobie liberálneho režimu.
Film však nič nevysvetľuje. Nepovie, kto je kto. To sa pokladá za samozrejmé. Asi to však neplatilo ani pre pôvodné publikum, pretože aj boľševická smotánka neprijala tento dvojhodinový filmový kolos s nadšením. Príliš zložité a nepríliš nepresvedčivé, šomrali.
Odložte si prosím nachvíľku bokom dôležitosť formálnej stránky filmu. Ejzenštajnov vynález filmovej montáže - tejto plodnej salve rôznorodých obrazov (na plátne oko - potom voda voda - a v mysli diváka tretí a nový obraz: plač).
To čo zostane ako dokumentárna hodnota o revolúcii nie zobrazené udalosti, na to sú potrebné knihy. Najmä Peter Kenaz a jeho pôsobivá History of the Soviet Union from the Beginning to the End. Skrz film sa dostaneš do boľševickej mentalita. Dostaneš sa k naladeniu starých boľševikov, ktorí sa vynorili z podzemia. Z kanálov cárskeho Ruska. Pri modelovaní tejto mentality sú Eizenštajnove obrazy dôležitý svedkovia. Film začína chladnokrvným vyúčtovaním s ruskými dejinami. Hudobný podmaz Dmitrija Šostakoviča je pohrebný pochod.
Ná na-na-na-na, Ná na-na-na-na, Ná, Ná na-na... Socha cára sa rozletí na cimprcampr.
A všetko s čím bola spojená predstava Ruska, je zrazu odmietnuté. Táto mentalita pokračuje v mnohých výčnelkoch. Je tu posadnutosť technológiou, železničiari a guľometníci sú zobrazení ako komunistická smotánka. Je tu feministický rozmer boľševizmu, ktorý po revolúcii zaviedol tak prevratné novinky ako potrat, rozvod či občiansky manželský zväzok. A propagandistky rozdávajú občanom noviny. Učiť sa učiť sa, učiť sa. Hodnota gramotnosti sa potom prelieva do otázky národnostných menšín. A to, že túto otázku nechopili, stálo v rokoch 1918-1921 Biele hnutie generálov víťazstvo v Ruskej občianskej vojne.
10 dní, ktoré otriasli svetom je portrét nenávisti k národnej minulosti.
Ako nazvať ideálny vzťah minulosti vlastnej?
Vlastenectvo? Chladnokrvnosť? Pýcha?
Kašľať na to, že nie sú / u nijakého Ovídia ani Homéra / ľudia nám podobní,/ od sadzí čierny, od kiahní poďobaní/ .
Ja viem, / že slnko musí hasnúť, keď sa pozerá / do našich duší / zlatonosných baní.
(Vladimír Majakovskij, Oblak v Nohaviciach, prel. Ľudomír Feldek)
Desať dní, ktoré otriasli svetom
1927
Réžia: Sergej Eisenstein, Grigori Aleksandrov
Scenár: Sergej Eisenstein, Grigori Aleksandrov podľa mýtotvornej žurnalistickej knihy "Desať dní, ktoré otriasli svetom" John Silas Reed
Hudba: Dmitrij Šostakovič (1906-1975)
Hrajú: Vladimír Popov, Vasili Nikandrov, Layaschenko
